Milión na podporu nezávislosti kataláncov

Inak, to som zvedava aj ja.  Nemam na to nejaky vyhraneny nazor, akurat ma to zaujima. 

Je to nezmysel k tomu milionu sa nevyjadrujem a dezinfostránkam ktoré takéto bludy publikujú .

Katalánsko je súčasťou Španielska a Španielsko súčasťou EU.

Legislatíva EU neumožňuje odčlenenie Katalánska ako i ústava Španielska .

Je to múdre .

Inak by sa mohlo stať že sa na slovensku oddelí južne slovensko a vznikne novomaďarsko potom sa zapadne slovensko odlúči a vznikne samotne zapadne slovensko potom sa odčlení Bratislava nakoniec Vajnory a nakoniec jeden panelák v ktorom v garzonke vznikne nové mini slovensko a v záchodovej mise konečná fáza garzonky .

Čiže rozmenené na drobné . Samostatné Katalánsko nemôže ako štát uznať žiadna krajina EU ani náhodou . Oddelenie Katalánska by bola riadená samovražda tohoto nezmyslu .

Ak Španielsko vystúpi z EU môže sa meniť štruktúra inak to možné legislatívne nie je .

Tu samozrejme nejde o nejake samostatne Katalansko ale o polarizovanie verejnosti čo už nie je ani tajomstvo .

Teraz k realite z toho 1 000 000  bolo sto extremistov https://www.cas.sk/clanok/738316/v-barcelone-boli-naraz-protesty-pre-aj-proti-odtrhnutiu-katalanska-zasahovat-musela-policia/

Vznik Slovenska bol legislatívne v poriadku ? Dovolovala to naša vtedajšia ústava ?

Vznik Slovenska je veľmi široký pojem...

https://sk.wikipedia.org/wiki/%C3%9Astavn%C3%BD_z%C3%A1kon_o_z%C3%A1niku_%C4%8Ceskej_a_Slovenskej_Federat%C3%ADvnej_Republiky   

Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky


Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol vydaný dňa 25. novembra 1992 v zbierke zákonov pod číslom 542/1992. Týmto ústavným zákonom sa rozhodlo o zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov - Českej republiky a Slovenska.

Rozdeleniu ČSFR bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991 pretože stanovoval, že ČSFR je možné rozdeliť jedine referendom. K eliminácii referenda bol teda potrebný nový ústavný zákon. Spoločný návrh HZDS a ODS síce ponechával referendum ako jednu z možností rozdelenia štátu, umožňoval však vedľa nej aj ústavným zákonom či dohodou národných rád, prípadne vystúpenie jednej z republík z federácie na základe jej nespochybniteľnej vôle. Vládne strany zároveň rozpútali kampaň proti referendu. Posledné dni pred prejednávaním zákona o zániku federácie boli naplnené horúcimi jednaniami. Česká aj slovenská opozícia podporujúca myšlienku únie a referenda našla definitívneho spojenca v HZDS, ktoré zase videlo v opozícii brzdu proti príliš rýchlemu rozpadu ČSFR. Takzvaná „demokratická opozícia“ (teda bez republikánov a komunistov) jednala s Michalom Kováčom dvakrát 21. septembra a 28. septembra. Pri existencii zákazu majorizácie sa tak pre českú a slovenskú opozíciu otvoril priestor s pomocou HZDS a SDĽ presadiť buď vykonanie referenda alebo zmenu federácie na úniu. Pretože ODS okrem HZDS nemala v slovenskej časti Snemovne národov žiadneho spojenca, nemohla sama žiadny ústavný zákon presadiť.

Možnosť, že návrh ústavného zákona neprejde si česká vláda uvedomovala ale zrejme ju podcenila. Schôdzka premiérov bola nakoniec stanovená až na 6. október zrejme v domnienke, že spoločný postup je dostatočne zaistený. Ale 28. septembra došlo k náhlej roztržke medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom na zasadnutí Rady obrany štátu (ROS). Príčinou bol jednak Mečiarov nesúhlas s návrhom zákona o delení majetku federácie ktorý o deň skôr schválila federálna vláda, predovšetkým však nesúhlas s kategorickou požiadavkou českej strany na urýchlené rozdelenie armády. Strach z možných územných požiadaviek Maďarska resp. z postoja maďarskej menšiny viedol Mečiara k snahe aby aj po rozdelení federácie zostala v nejakej forme zachovaná spoločná armáda. Táto požiadavka bola však celkom nereálna pretože Česká republika nemala záujem sa zapliesť do prípadného slovensko-maďarského konfliktu. Mečiar nakoniec z jednania odišiel a tak sa stalo, že pri prejednávaní ústavného zákona o zániku federácie ku koordinácii postupu ODS a HZDS nedošlo

Prvé hlasovanie
Návrh ústavného zákona o zániku federácie začalo Federálne zhromaždenie prejednávať 29. septembra 1992. Opoziční poslanci - či už českí alebo slovenskí - návrh odmietli a znovu žiadali referendum. Bez ich súhlasu nebola nádej, že by návrh ústavnou väčšinu prešiel. Hlasovanie sa uskutočnilo 1. októbra 1992 a návrh skutočne prepadol: v Snemovni ľudu chýbal ku schváleniu 1 hlas, v českej časti Snemovne národov tiež jeden hlas a v slovenskej časti 3 hlasy. Toho využil poslanec z ČSSD Miloš Zeman a predložil návrh na uznesenie o ustanovení komisie pre prípravu premeny federácie na česko-slovenskú úniu. Schválenie uznesenie nevyžadovalo na rozdiel od predloženého zákona ústavnou väčšinou a ani uplatnenie zákazu majorizácie. Pretože pre uznesenie vedľa opozície hlasovala aj časť poslancov HZDS, bol návrh skutočne schválený. ČSSD predpokladala, že základom pre jednanie bude materiál komisie ČSSD vychádzajúci z existencie dvoch štátov so spoločnými orgánmi pre zahraničnú politiku, obranu a financie, rozhodujúcimi na princípe parity, pričom otázka medzinárodnoprávnej subjektivity zostala otvorená. Klaus trval na podpise prehlásenia v ktorom by sa HZDS otvorene vyslovilo proti únii a konfederácii a zaviazalo by sa presadzovať rozdelenie ČSFR na dva celkom samostatné štáty. Mečiar nakoniec súhlasil

Schválenie zákona
Ďalší vývoj Česko-Slovenska bol už celkom v znamení jeho demontáže. Nový kompetenčný zákon z 8. októbra 1992 bol prijatý bez väčšieho odporu opozície. Tento zákon preniesol kompetencie na republiky a učinil federáciu nefunkčnou. 9 novembra sa v Židlochoviciach vlády dohodli na texte zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci a podpísali ďalších sedem spoločných dokumentov a dohôd. Ústavný zákon 541/1992 Sb. zo dňa 13. novembra rozdelil federálny majetok v pomere 2:1 čím dával jasne najavo, že s ďalšou existenciu Česko-Slovenska sa už nepočíta. 18. novembra sa Federálne zhromaždenie zišlo k hlasovaniu o novom návrhu ústavného zákona o zániku federácie. Ten zo zákonom o rozdelení majetku priamo súvisel a obidva návrhy boli dokonca podané spoločne. Filozofia nového návrhu ústavného zákona o zániku federácie bola tentokrát odlišná než návrh z 1. októbra. Nešlo o spôsoby, ktorými federácia môže zaniknúť, ale o nový ústavný zákon, podľa ktorého mala existencia federácie proste skončiť 31. decembra 1992 o 00:00 SEČ. Návrh ústavného zákona schválili obe národné rady 17. novembra teda v deň tretieho výročia Nežnej revolúcie. V stredu 25. novembra dopoludnia sa Federálne zhromaždenie zišlo k novému jednaniu a dohodovací výbor predložil kompromisní návrh. Hlasovanie prebehlo presne o 13:21. Zo 143 poslancov v Snemovni ľudu hlasovalo 92 za, 16 proti, 25 sa zdržalo a 8 ignorovalo. V českej časti Snemovne národov zo 72 poslancov hlasovalo 45 za, 7 proti, 11 sa zdržalo, 9 ignorovalo. V slovenskej časti Snemovne národov zo 72 poslancov hlasovalo 46 za, 7 proti, 16 sa zdržalo, 3 ignorovali. Ústavný zákon bol po súhlasnom uznesení oboch snemovní schválený. Ústavný zákon bol potom publikovaný pod číslom 542/1992 v Zbierke zákonov a na jeho základe o polnoci 31. decembra 1992 ČSFR zanikla.

Myslím že sa obrátim na Denisu, nick edo spĺňa jej definíciu extrémizmu, je agresívny, pokúša sa osočovať iných diskutérov, uvádza klamlivé informácie a pod. jednoducho začína sa správať ako na DF........

Dobre teda ešte jeden môj príspevok v tejto téme. Ja hovorím o stave zákonnosti v čase českolovenskej federácie a ty tu dávaš zákon ktorý účelovo a po dohode oboch strán vznikol za účelom rozdelenia. Po dohode, opakujem, lebo ak by k dohode nedošlo, tak by niekto kludne mohol prehlásiť že je to neústavné a kludne mohol použiť mocenské nástroje, napriek tomu si myslím že by k vyhláseniu samostatnosti Slovenska došlo na základe práva na sebaurčenie. Zrejme je to známe aj tým ktorí to tu čítali . Teda právo na sebaurčenie nemôže prebiť nejaký ústavný zákon federatívneho či iného typu štátu a vo svete sa ukazuje že ani vojenská sila tomu nezabráni. O tom som písal ako paralele tomu čo sa deje aj inde vo svete. Je naša spoločná výhoda spolu s Českom, že sme sa napred dokázali dohodnúť a neriešiť náš rozchod silou. Takže buď si nepochopil alebo nechcel pochopiť o čom som písal. No a písať že treba zabrániť referendu je úplne absurdné z hľadiska demokracie a vnímania toho čo demokracia je. Takže takto to vidím ja . A to či je to nezmysel alebo nie je nechaj na posúdenie ostatným.

majo ja som zákon ani netvoril ba ani som nebol z tých ktorí by si želali rozdelenie ČSFR . I keď s odstupom času priznávam , že to bol správny krok podľa môjho názoru ako i priebeh rozdelenia , ktorý nemá na svete obdobu . Ty si sa opýtal aký ústavný zákon umožnil rozdelenie je som ti odpísal že to bol ústavný zákon 542/1992.  Dodám ešte jednu vec v prípadne že by bola ČSFR členská krajina EU nebolo by takéto rozdelenie možné. Takéto drobenie elitný klub EU neumožnuje . Čiže najskôr by ČSFR referendom vystúpilo z EU a potom by sa sebaurčovalo kľudne i na 1000 štátikov , ktoré by však iné krajiny nemuseli uznať za štáty tak ako Slovensko neuznalo Kosovo . Na iné vyhlásenie samostatného štátu si nespomínam v europe .  Ano samozrejme ako ĆSFR by sme boli silnejšia krajina v rámci EU . Ale vo formáte V4 máme obrovskú silu v EU . Takže úvaha keby bolo keby je zbytočná . Osobne si myslím že keby sme boli v ČSFR vždy by bolo X politických strán ktoré by si hladali tému na nenávisti k čechom a lacnom populizme tak ako to bolo za Mečiara s HZDS a hlavne SNS .  Tie témy boli uplne hlúpe . Od takých nezmyslov ako Havel zbrojarstvo na slovensku zatvoril a tisíce iných . Samozrejme vieme že prezident ako reprezentatívna figurka nezatváral podniky okrem toho zbrojarina v Martine zbankrotovala v roku 1987  ostatne obstarožitnosti sa dostali do potiaží po páde varšavskej zmluvy a rvhp . To však propagandistom z HZDS nevadilo kedže ovladli verejnoprávne mediá a tie súkromné neexistovali . Chrlili svoje propagandisticke noviny a vnášali nenávisť voči česku . Ľudia revali po uliciach hádzali vajíčka atd ako im ordinoval Mečiarzmus . Každý druhý slovak bol zalubený do Mečiarizmu . V tomto chaose sa rozdavali miliardove podniky za korunu a Mečiar sa smial .

Nezdá sa mi to, ani zákony EU nie sú nad právom na sebaurčenie. To ostatné je už iba technika ako to urobiť.

EU má svoje pravidlá . Kto chce byť v elitnom klube nebude meniť hranice to potvrdzuje každá krajina ktorá vstupuje do EU viac ako  polovičnou väčinou všetkých voličov . Takže vystupiť z EU a môže sa sebaurčovať .

napríklad https://sk.wikipedia.org/wiki/Kodansk%C3%A9_krit%C3%A9ri%C3%A1

Právo na sebaurčenie
Daniel Šmihula, právnik a politológ 

Pojem „právo národov na sebaurčenie“ sa v poslednom čase v diskusiách a na stránkach tlače značne nadužíva a treba priznať, že nie úplne správne sa interpretuje.

Napriek tomu, že sa deklaruje aj v Charte OSN, rozhodne ho nemôžeme vnímať ako automatické právo nejakého regiónu na svojvoľné odtrhnutie sa, kedykoľvek si to ktosi zmyslí. Neznamená ani právo každej etnickej skupiny na vlastný štát, tobôž už nie v Európe.

Predovšetkým pojem „národ“ nie je vhodné chápať iba v etnickom význame. V danom kontexte sa môže interpretovať aj ako celý politický národ danej krajiny (všetci občania), čo by znamenalo, že daný princíp v prvom rade posilňuje nezávislosť štátov (osobitne) menších proti zasahovaniu zo zahraničia a deklaruje ich právo samostatne rozhodovať o svojej domácej a zahraničnej politike. Je aj právom obyvateľstva konkrétnej krajiny na demokratickú voľbu svojej vlády. Zvrchovanosť a integritu štátov tak vlastne skôr upevňuje a pri takejto interpretácii býva v plnom súlade s princípmi rešpektovania územnej celistvosti a neporušiteľnosti hraníc.

Ak by sme aj pripustili, že pojem „národ“ tu predstavuje etnický národ alebo národnostnú menšinu, tak ani v tomto prípade sa oddelenie nepovažuje za nejakú samozrejmú a nebodaj želanú alternatívu. Presný opak je pravdou.

V roku 1918 sa právo národov na sebaurčenie vnímalo ako právo na vlastný štát pre malé stredo- a východoeurópske národy, v rokoch 1945 až 1980 ako právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť (ale v hraniciach zdedených z koloniálneho obdobia a bez práva menších častí bývalých kolónií na oddelenia sa od nového štátu). Takýto spôsob výkladu je však dnes už historický, a to najmä v Európe, kde Helsinský záverečný akt z roku 1975 jeho praktickú aplikáciu limituje rešpektovaním územnej celistvosti štátov.

Právo na sebaurčenie sa tak má dosiahnuť rešpektovaním menšinových práv a efektívnou participáciou na politickej moci v demokratických podmienkach. Teda spolurozhodovaním o vlastnom osude a naplnením vlastných kultúrnych, sociálnych a politických ambícií v rámci existujúcich hraníc.

Preto sa v 80. rokoch minulého storočia v Európe začal klásť taký dôraz na práva príslušníkov národnostných menšín, na podporu menšinovej a regionálnej kultúry, rozvoj samosprávy, resp. územnej autonómie, možnosti cezhraničnej komunikácie atď. To všetko vyjadrovalo presvedčenie, že oprávnené ambície menšín a regiónov sa nemajú riešiť odtrhnutím, ale poskytnutím vysokého štandardu menšinových práv a politickou participáciou.

Aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v roku 1996 konštatoval, že medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu. V súčasnom období preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte.

Niet teda samozrejmého práva nejakého regiónu alebo menšiny na jednostranné odtrhnutie sa od štátu, ktorého sú súčasťou. Azda iba v prípade dlhoročnej neriešenej krízy, masového násilia a systematického porušovania ľudských práv na danom území, keď sa už vyčerpali všetky možnosti politického zmierania, dialógu a naplnenia oprávnených požiadaviek v rámci existujúceho štátu, môže medzinárodné spoločenstvo pripustiť, že oddelenie sa daného regiónu je za existujúcej situácie predsa len najmenej bolestivým riešením.

Tak sa to stalo v roku 2011 v súvislosti s Južným Sudánom alebo v roku 1993 s Eritreou. Pričom aj v týchto prípadoch došlo k dohode s centrálnou vládou, uskutočnilo sa referendum a nad procesom dohliadala OSN. Tam, kde sa to neudialo takýmto spôsobom, existujú obyčajne doteraz problémy.

Majo krym nevznikol ako krajina ale bol anektovaný v rozpore s budapeštianským memorandom Ruskom .

Katalánsko za silnej ruskej propagandy chce niečo čo nie je možné zákonne uskutočniť v členskej krajine EU.

Keby sa to podarilo rusom s Katalancami dosiahnuť čo považujem za nezmyslel legitimovalo by to dalšiu lavínu násilia v europe a samozrejme i postupné referendovania v donecku luhansku atd postupne . Preto sa to deje za gigantického tlaku z Ruska .

Majo ja ti vôbec nenanucujem aby si uznal alebo neuznal Krym . Žiadna demokratická krajina na svete nemôže Krym nikdy uznať ako súčasť Ruska to je logické a normálne a 100 % isté .Prečo nie ti nejdem vysvetlovať . Poradím ti preštuduj si Budapeštianske memorandum a prídeš na odpoveď , Môžeš kľudne toto memorandum považovať za strašiaka lož alebo čo len chceš . 

Veľmi rozumne a stručne to vysvetlil Milan Lasica

http://www.gemerland.sk/?p=51454

Rozvod československa bol po vzájomnej dohode ukončená federácia dvoch krajín kde obe krajiny hlasovali za . Čo má ČSFR spoločné s anexiou Krymu naozaj netuším a netušíš to ani ty .